Azda to nikde inde nie je tak dobre vidieť, ako „u nás“. Tú zbytočnosť, zbytočnú energiu a hrdosť na nesprávnom mieste. Ľudia s postihnutím doteraz založili nespočetné množstvo občianskych združení, projektov o bezbariérovosti a Facebookových skupín „na pomoc postihnutým“. Netvrdím, že moje projekty boli vždy dokonalé, ale nikdy sa mi nestalo, že by sa niekto pridal. Naopak, založili nespočetné množstvo rovnakých združení a skupín, kde príspevky rýchlo zostarli a nik ich už nevidel. Monitoringy bezbariérovosti sa opakovali s rovnakými chybami ako tie existujúce, a vždy som sa škodoradostne usmial, lebo som to predvídal. Napriek výzvam na spoluprácu a zdieľanie rovnakých databáz, ľudia stále zakladali nové, rovnaké združenia a projekty.

Je to hrdosťou, pocitom nenahraditeľnosti alebo nenávisti k nám, tým „lepším“? Neviem. Čo však viem, je, že náš Monitoring bezbariérovosti nikto neprekonal a každý deň si niekto myslí, že ten jeho bude iný. Nebude. Roky skúseností nás naučili, že začínať od nuly už nie je čas. Nikto sa nepýtal na rady, aby nezačínal od nuly, ale začínať od nuly už nie je čas.